Kapitola štvrtá - La semaine n°1

Streda 02/02/11
Po 4 hodinách spánku a rýchlych raňajkách zisťujem, že 15 minút na cestu na zastávku mi teda s prehľadom rozhodne nestačí... Na prednáške ďalej zisťujem, že nielen v Česku sa študenti na prednáškach hrajú Counter-Strike a že francúzsky time-management im umožňuje stanoviť si dĺžku prestávky ľubovoľne - prednáška skrátka pokračuje, keď sa oni vrátia. Po prednáške nasleduje obed a hľadanie banky LCL. Ochotnej pani, ktorá ma do nej odvezie, ďakujem namiesto za jej ochotu a dobrotu (gentille) za jej krásu (jolie), ale faux-pas samozrejme s prehľadom zahrávam do autu ("Eeeh, mais vous êtes aussi jolie!"). V banke som svedkom ukážkovej francúzskej byrokracie pri otvorení si bežného účtu, po ktorom mi nezostáva nič iné len dúfať, že som práve nepodpísal predaj obličky... Po tomto inšpiratívnom zážitku nasleduje stretnutie so študijnou poradkyňou pre magisterský študijný program, po ktorom mám pocit, že celý semester zrejme presedím v škole, nakoľko tunajší systém znamená povinnú účasť hádam ešte aj na záchode... A po cvikách (Java+Eclipse) a zoznámení s francúzskym IT slovníkom odchádzam zo školy s ľahkou depresiou...
Doma ma víta Luis, ponorený do Age of Empires II, ktorý mi upresňuje francúzsky školský systém, v interpretácii španielskeho erazmáka študujúceho komunikáciu - semester ničnerobia je ekvivalentný cca 35 kreditom, treba si to však vedieť vybaviť ["Áááá, ékskuzé moáá, žé suiz erazmúús..."]. Potom odchádza na turnaj v Counter-Strike.

Štvrtok 03/02/11
Doobeda vrámci uvítacieho programu návšteva miestnej krytej tržnice spojená s ochutnávkou toho najlacnejšieho, čo tam možno kúpiť. Kvízové otázky (každá za jedného bludišťáka):

• Aký je rozdiel medzi červenou a zelenou paprikou?
• Aký je rozdiel medzi čiernymi a zelenými olivami?
• Prečo sú šampiňóny biele?
• Približne koľko druhov syrov je vo Francúzsku?

Po prehliadke tržnice, nasleduje prehliadka knižnice (keby som písal po francúzsky, nebolo by to také poetické!). Francúzi v nej majú okrem kníh k dispozícii aj filmotéku a filmovú miestnosť, kde si môžu zdarma spraviť súkromné premietanie. Za neskoré vrátenie kníh nemajú pokuty, ale obmedzenia prístupu ku knižničnému fondu (počet nevrátených titulov * počet dní po výpožičnej dobe = počet dní zákazu ďalších výpožičiek).
Po prezentácii knižnice uskutočňujem svoj historicky prvý nákup v Casine, zaplatený na samoobslužnej pokladni:)
O 20:00 sme zahájili "zoznamovací večierok" u Bruna. Podľa knižnej predlohy Karla Maya som s ním uzatvoril pokrvné bratstvo, keďže však Winnetou ďalej, ako za hranice ZSSR zrejme nedorazil, svoju vydarenú analógiu som ocenil len ja...

Old Shatterhand, Winnetou & tradičné pivo z Lidla

Piatok 04/02/11
Do ružova vyspatí a odpočinutí, začíname deň "prednáškou" o informačnom systéme (ENT) avignonskej univerzity (UAPV). Vo vyhriatej miestosti, zaplavenej energiou pozitívnych jónov asi 40 desktopov sa dozvedáme, že keď budeme v škole sťahovať z Rapidshare, môžme ísť do väzenia a že nemáme svoje heslo dávať nikomu, lebo je to vraj nebezpečné. Po prednáške nasleduje oficiálne privítanie spojené s bufetom a tombolou. V tombole bodujú šikmookí a španielski spoluobčania, v bufete všetci bez rozdielu veku a národnosti.
Nasleduje kurz francúzštiny, kde pri analýze úryvku z filmu La Haine (Nanávisť) rozosmejem prítomné publikum otvorenou neznalosťou francúzskych "gros-mots" teda vulgarizmov ("Baise la police", za preklad bludišťáka).
O ôsmej hodine večernej pokračujeme návštevou ehm alternatívneho divadla, teda projekciou niečoho čo nechápem, na pokryvené plátno, ktorého význam tiež nechápem. Po projekcii, ktorá beží v nekonečnej slučke stále dokola, nasleduje "recepcia" za prítomnosti francúzskeho (chuťou) krabicového vína a (chuťou) hnilých olív.
Večer pokračuje v anglickom bare RedSky, pri pivku za 5,5€. Multicultural speech ukončuje obsluha, ktorá o 1:00 oznamuje záverečnú (áno, v piatok...).  Nasleduje hľadanie nezatvoreného baru s bezplatným vstupom, čo je v mestečku Avignon v piatok v noci evidentne úloha ako pre Marušku jahody v zime hľadať... Keď nakoniec nášho šampióna nachádzame, radosť nám kazí SBS-kár, ktorý altruisticky odmieta dnu vpustiť nášho španielskeho kolegu, ktorý má dredy a obuv štýlu Hip-Hop... Neveriacky teda odchádzame do baru Bokao's, kde po kontrole nášho veku síce získavame bezplatný vstup, ale aj povinnosť odložiť si kabáty v šatni za 2€/kus. Klientelu tvorí koncentrát typických stepsoidných kreatúr piatočnej noci a ochranu nám zabezpečujú homosexuálni SBS-kári. Po 3-hodinách na parkete s príjemným pocitom dobre investovaných peňazí sa vraciame na rezidenciu La Garidelle, načerpať sily na nadchádzajúci víkend.

Sobota 05/02/11
Nádherný slnečný deň zahajujeme s Luisom a francúzkou Éleonore návštevou miestneho trhu s ovocím, zeleninou, mäsom, rybami, pečivom, koreninami a úžasnou atmosférou. Nakupujem ovocie a zeleninu na celý týždeň, za približne polovičné ceny oproti Casinu, kupujem si fantastické vážené olivy a čerstvú francúzsku bagetu.
Poobede nasleduje organizovaný program "Chasse au trésor", teda hľadanie pokladov po Avignone, ktoré spočíva v hľadaní odpovedí na otázky podľa zadaného plániku a mapy centra v malých skupinách. Spoznávame historické centrum, užívame si slnečné lúče a minimálne ja sa zabávam aj na čínskej francúzštine.
Po návrate objavujem vyčerpateľnosť zdroja francúzskej teplej vody, keď sa po 15-minútovom relaxe vo vani musím sprchovať ľadovou...

"moja skupinka"

Na námestí pred Palácom pápežov. Za identifikáciu sochy bonusový bludišťák.

Nedeľa 05/02/11
Posledný deň prvého týždňa som zahájil náštevou blšáku, teda Marché aux Puces, kde som výhodne nakúpil 2ks hrncov za 3€ a učebnicu francúzštiny z r.1927 za 1€ (zjednal som cenu!!!). Nasledoval skoro-obed doma - francúzska bageta, s dokonalým Camembertom le Rustique a olivami z trhu.

Martan, Félix, Thiago a Bruno

Po večernej prechádzke s dvomi brazílčanmi a mexičanom uličkami Avignonu, videozoznámení s rodinou môjho nového brata a chabými pokusmi o zostavenie rozvrhu som sa rozlúčil s úvodným týždňom ako inak symbolicky - spánkom...

Kapitola tretia - 24 hodín spolu

Utorok ráno som sa zobudil s pocitom veľkých očakávaní a prianí. Nadišiel totiž deň, kedy som mal konečne spoznať svoje nové pôsobisko a s ním aj svojho nového spolubývajúceho španielskej národnosti, ktorý mi má najbližšie mesiace robiť príjemnú spoločnosť. O 9:00 som už teda nervózny čakal pred dverami kancelárie správkyne študentskej rezidencie "La Garidelle", ktorá mi predchádzajúci deň dala košom. Hoci ani tentokrát sa jej nepodarilo celkom dodržať rozpis svojich ordinačných hodín, o pár minút som už ďalších pár minút klopal a zvonil na dvere svojho nového príbytku, v ktorom môj nový spolubývajúce nechal zvnútra zastrčené kľúče. Nakoniec ma však privítala... (chvíľka napätia...) netradičná aróma, ktorá sa niesla izbou, keď už Luis ďalej nedokázal odolávať môjmu dobývaniu a prišiel mi otvoriť. Ďalej ma privítala ešte jedna osoba mužského pohlavia, ktorá evidentne načierno vedľa (dúfam že len vedľa) môjho nového spolubývajúceho strávila noc. Príbytok inak predčil moje očakávania (až na ten smrad). Za 200€ (bez energií) máme k dispozícii pomerne použiteľne vybavený 2-poschodový bytík. Na "poschodí" máme 2 postele a 2 policové otvorené skrine, dolu 3 stoly, 3 stoličky, kúpelňu, kuchyňku a jednu vstavanú skriňu.
Po krátkej prehliadke som pokračoval podľa programu uvítacieho týždňa uvítacou informačnou schôdzkou pre nových erazmákov, resp. zahraničných študentov. Teda správne skôr pre erazmáčky a zahraničné študentky, keďže zastúpenie silnejšieho pohlavia by sa kľudne mohlo zo štatistického hľadiska zanedbať... (Áno, informatici, máte čo závidieť...;)) Po tejto, obsahovo veľmi hodnotnej schôdzke nasledovala časť, na ktorej opis sa teším už dlhšie a tou je... obed v školskej jedálni (inak aj "resto u" - restaurant universitaire).
Po vstupe do reštaurácie som sa cítil trochu stratený - rovnako ako keď idete na dovolenke prvýkrát na večeru podávanú formou švédskych stolov. Po krátkej obhliadke bojového priestoru som objavil tabuľku s cenou obeda - 3€, po ktorej nasledovalo prvé wtf - Takže: wtf?! 3€? Vážne som vo Francúzsku?!. Druhé, väčšie wtf nasledovalo po zistení, na čo mám za tie 3€ nárok. Takže priaznivci česko-slovenských stravovacích zariadení, záviďte:

1. polievka (v neobmedzenom množstve)
2. predjedlo (kúsok pizze / čerstvý zeleninový šalát / rizoto / vajíčka / majonézový šalát...)
3. hlavné jedlo s prílohou podľa vlastného výberu (v ten deň kura / ryba / steak / neviem čo + ryža / dusená zelenina / nejaké strukoviny / hranolky)
4. dezert (ovocný šalát / čerstvé ovocie podľa vlastného výberu / jogurt / sladké pečivo...)
5. pečivo (čerstvé francúzske bagetky)
6. voda
7. "prílohy" k jedlu, ako horčica, kečup, majonéza, oleje, octy a neviem čo ešte...

Takže, narozdiel napr. od VŠ menz VUT v Brne (iné moc nepoznám) sa za svoje peniaze môžem najesť zdravo, vyvážene a dosýtosti. A tu si dovolím malú odbočku: Prečo u nás v podstate neexistuje žiadna osveta zdravého stravovania a zdravého životného štýlu? Tu je na každom stole papierová pyramída vyváženej stravy, ktorej základ tvorí nápis "Ani jeden tanier bez ovocia alebo zeleniny", na stenách sú plagáty, nabádajúce študentov k tomu, aby sa denne aspoň 30 minút hýbali, aby jedli mliečne výrobky, aby kupovali sezónne ovocie a zeleninu, aby jedli veľa strukovín, pili vodu... Prečo je u nás hlavnou náplňou jedálneho lístka vysmážaný syr/rezeň s hranolkami a tatárskou? Prečo sa aj u nás nerobia propagačné akcie (organizované menzou!) poskytujúce informácie o zdravej strave, ovocí, zelenine, kde každý dostane receptár zdravých jedál a lyžicu sušeného ovocia s mandlami?

Nutričná pyramídka

Po inšpiratívnom obede nasledoval kurz francúzštiny pre cudzincov. Viedla ho sympatická lektorka a zoznámil som sa s Brazílčanom Brunom, ktorý býva v tom istom objekte kde ja, a ktorý ma v zápätí pozval na párty u neho v ten večer.
Z kurzu som však kvôli prekrývajúcemu sa rozvrhu v CERI musel odísť skôr, aby som stihol autobus. Mimochodom, spomínal som už, že je tu zvykom pri vstupe do autobusu (prednými dverami) pozdraviť šoféra a pri výstupe (zadnými dverami) poďakovať a takisto pozdraviť? A ešte jeden zaujímavý poznatok z iného súdka - po celom meste sú povylepované billboardy, ktoré vyzývajú obyvateľov aby neboli ľahostajní a "bojovali" proti tzv. tagom (sprejerským "podpisom" na budovách). A prekvapivo, v Avignone je skutočne tých čarbaníc akosi pomenej...

Avignon intervenuje proti tagom. A vy?  Boj proti nevychovanostiam sa týka všetkých!

Po návrate zo školy nasledovalo rozlúčenie sa s mojimi dočasnými hostiteľmi a presťahovanie sa na nové pôsobisko. A s novým pôsobiskom sú spojení aj noví ľudia, preto som neodmietol Brunove pozvanie a po vybalení (alebo ešte pred ním?) zobral fľašu Becherovky a vydal sa za dobrodružstvami s ľudmi zo skoro opačného konca sveta - tromi Brazílčanmi a jednou Austrálčankou. Prichytil som ich zrovna pri brazílskej večeri, čomu som sa celkom potešil, keďže som od svojho výdatného francúzskeho obedu inak nič nejedol... Ale samozrejme som najprv počkal, kým ma sami ponúknu! Potom som už len nenútene vytiahol fľašu Becherovky, uzavreli sme bilaterálnu dohodu, že ja sa s nimi najem, pokiaľ si oni so mnou vypijú a pekný večer bol na stole. Becherovka mala úspech a to nielen chuťovo, ale aj ako akustická výplň chvíľ ticha pokusmi o správne vyslovenie tohto, pre cudzincov komplikovaného názvu. A aby som nezabudol, brazílske jedlo (niečo ako kuracie medajlónky so šampiónovou omáčkou, ryžou a čipsami) malo minimálne rovnaký úspech u mňa. Okrem toho tento večer priniesol niekoľko zaujímavých poznatkov:

• Bruno ma naučil brazílsky pozdrav, ktorý vraj teraz medzi mladými letí: dvaja chlapi si podajú ruky, potom si akoby pohladkajú dlane, zovrú ich v päsť, niekoľko krát do a na seba narazia, objímu sa, pohladkajú po hlave a do toho povedia "filho da puta" (preloží si každý sám:))
• V Brazílii nepoznajú rýchlovarné konvice
• V Avignone sa ľudia pri stretnutí pobozkajú 3x (v Marseille už napríklad len 2x)
• V Austrálii sa ľudia pri stretnutí nepobozkajú vôbec
• Keď príde na návštevu Mistral, vie byť celkom nepríjemný
• Zhodli sme sa že francúzke "pas mal" ("ujde to") a "bff" ("bff") pôsobí celkom namyslene
• Brazílčania sú od prvého stretnutia veľmi milí a srdeční ľudia :) 

Prvý večer teda dopadol nad moje očakávania a hneď ako som si po návrate do svojej izby pripravil improvizované periny (keďže normálne zatiaľ nemám, nakoľko si tu každý musí priniesť vlastné), pobral som sa s dobrým pocitom do francúzskej ríše snov na výdatný, 4-hodinový spánok...

P.P.Č.: Znovu som sa rozkecal viac ako som chcel a namiesto dobehnutia časového sklzu blogu som popísal jeden deň. Hold, začínam si asi na ten francúzsky time-management zvykať...:) Každopádne, ďalší článok bude zrejme "štrukturovanejší", takže odporcovia románov a slohov, tešte sa ;)

Kapitola druhá - Prvé randez-vous

Po príchode do Avignonu som bol mierne dezorientovaný. Nejde o to, že sme vďaka usilovným poľským vodičom  prišli viac než s dvojhodinovým predstihom, ale nejakým spôsobom som nedokázal prijať, že takto vyzerá hlavná autobusová stanica v Avignone. Pred odchodom z Bratislavy som sa s tatinom zhodol na tom, že autobusová stanica nášho hlavného mesta pôsobí dosť nevľúdne a zastaralo, no v porovnaní s Avignonom (aj keď je to trochu nespravodlivé prirovnanie) je to ešte neskonalý luxus. Takže prvý dojem z Avignonu bol v skratke: "špina, zima, vôňa záchodov".

Po približne pätnástich minútach chôdze som, ako bohato zdobený vianočný stromček, dorazil k svojmu hostiteľovi. Aha, zabudol som sa zmieniť - napriek tomu, že podľa pokynov sme si mali naplánovať príchod do Avignonu medzi 24. a 28. januárom, ubytovanie na "internátoch" máme zabezpečené až od 1. februára. Takže, vďaka Ti, tvorca couchsurfingu a vďaka Vám, Cédric a Amandine, za poskytnutie strechy nad hlavou. A nielen strechy nad hlavou, ale aj celej izby s postelou, počítačom, wifi, klavírom, projektorom a plátnom. A ešte s mojou asistentkou - buldočkom Ízy (fonetický prepis), narodeným zhodou okolností práve na Slovensku.

Ízy

Vďaka svojim skutočne milým a pohostinným hostiteľom som sa prvé dni v Avignone cítil veľmi príjemne. A keďže som vďaka ich dôverčivosti mal k dispozícii aj vlastné kľúče od bytu, program som si mohol organizovať tak, ako som chcel. Prvé ráno na francúzskej pôde prebiehalo vďaka štrúdli od maminy pomerne slovensky. Až na ten zvláštny jazyk, ktorý sa šíril domácnosťou a na to, že u nás doma sa v nedeľu ráno v obývačke väčšinou nehrá Need for Speed. Po niekoľkých francúzskych vetách, vytiahnutých z päty som sa v spoločnosti mapy vydal na svoju prvú prechádzku starobylým Avignonom.

Slávny "Pont d'Avignon" a jedna zo vstupných brán

Celé Avignonské centrum je obkolesené mohutnými vysokými hradbami, vďaka ktorým sa dá v centre od začiatku celkom dobre orientovať - každých niekoľko desiatok metrov je totiž v hradbách brána, ktorá má svoje meno.

Vstup do centra - "Autobusy, chodci, bicykle, autá... žime v meste spoločne!"

Centrum Avignonu tvoria väčšinou úzke uličky, s malými obchodíkmi, príp. malé námestíčka. V nedeľu okolo obeda je však cetrum zúfalo vyľudnené a obchodíky pozatvárané - napriek tomu pôsobí pomerne príjemne a útulne. Ak však prechádzky človeka po pár hodinách prestanú baviť a dostane chuť na trochu komercie v podobe nákupného centra à la Polus/Avion/Max  s kaviarňami a obchodmi s oblečením, má zrejme smolu. Nikde v centre, ani blízko centra totiž tento moderný vynález (podľa mojich pozorovaní) nenájde. A keď sa potrebuje najesť, no je mu lúto dať 15€ za obed v centre, a zároveň nechce prekračovať ani tzv. osoby SDF pred McDonaldom, odporúčam kebab v bistre pri hlavnej stanici. Je to síce trochu adrenalín, ale aspoň ja som mal šťastie a za 4,5€ som sa skutočne do sýtosti najedol. Aké to však bolo prekvapenie, keď po príchode "domov" jedna z prvých vecí, ktoré mi Amandine povedala bolo, že by som sa s nimi dnes večer mohol najesť. Ako slušne vychovaný som si ani s plným bruchom nedovolil odmietnuť, čo by sa však v konečnom dôsledku ukázalo ako menšie faux-pas, než dvakrát počas večere odísť od stola (podrobnosti na požiadanie) a zjesť zhruba pätinu naloženej porcie. Nevadí, dojedol som na raňajky.

Avignon je známy aj vyhlásenými privátnymi gay klubmi

Pondelkom začal, ako to už býva, nový týždeň, a s ním začal aj tvrdý režim. Po 40 minútach chôdze som približne 8:00 dorazil na akademickú pôdu. Pani na vrátnici mi vysvetlila kde sa nachádza SRI (oddelenie zahraničných vzťahov), no rozhodnutie tváriť sa že rozumiem, sa neukázalo ako rozumné, a tak som ďalších 15 minút so vztýčenou hlavou, hrdo, hľadal SRI sám. Po príchode sa ma ujala Marie-Camille, ktorá so mnou bavila všetky potrebné náležitosti. Moje prípravy na stretnutie s francúzskou byrokraciou sa ukázali ako dobre zvládnuté a nakoniec som to bol ja, kto Márii musel pripomenúť, na čo ešte zabudla. Po ďalšieho Bludišťáka som pokračoval na nasledujúce stanovište - CROUS, teda oddelenie ubytovania a s ním súvisiacich záležitostí. Po usadení ma na stole zaujal jeden prvok, v dnešnej dobe v kanceláriach už priam nevídaný - 3,5" disketa s nápisom CAF (vo voľnom preklade skratka pre príspevky na ubytovanie). Nuž, skutočne nevídaný spôsob zabezpečenia, aj keď zrejme účinný - kto z dnešných kyber-zlodejov má ešte doma disketovú mechaniku?
Po podpísaní zmluvy a výbere 800€ z bankomatu (v CROUS nefungoval platobný terminál) nasledovalo ďalšie stanovište - banka LCL. Ak by ste však predpokladali, že pobočka LCL v centre mesta bude v pondelok otvorená, hlboko by ste sa mýlili - Francúzov zrejme ani len nenapadne ísť v pondelok do banky, preto môžu jej zamestnanci slúžiť dobru ľudstva iným spôsobom.

Univerzitný kampus

Ďalším stanovišťom bola škola, presnejšie povedané vyučovanie na fakulte, ktorá je cca 8 km od centra. Cestou na autobusovú zastávku som ešte využil znalosti z učebníc francúzštiny "Junior" na zbavenie sa istého komunikáciechtivého reprezentanta Avignonskej "smotánky" ("Sorry, I don't speak French") a vydal sa za dobrodružstvami na fakultu informatiky (CERI). Prednáška bola nudná a suchá, asi ako táto veta. Po nej však nasledovala príjemnejšia časť a to obed v bistre, s mojimi novými spolužiakmi. Tí ma okamžite naučili niekoľko nových slov francúzskeho slangu, ktoré som už stihol zabudnúť, opísali mi tradičný Avignonský alkohol s anízom, ktorého názov si už tiež nepamätám a dali sme si všetci cestoviny so syrom a bazalkovou omáčkou, ktoré už moje telo takisto opustili. Potom nasledovala ďalšia prednáška, trochu zaujímavejšia, aj keď časť prednáškovej miestnosti tento názor evidentne nezdielala a obohacovala prednášanú látku čulou vravou. Po polovici prednášky som však musel odísť - potreboval som ešte stihnúť vyzdvihnúť si kľúče od internátnej izby. A francúzsky time-management opäť nesklamal - otváracie hodiny do 17:00 totiž znamenajú, že 16:50 je už zúfalo neskoro... Takže som sa s pocitom dobre vykonanej práce, plný elánu a dobrej nálady mohol spokojne vrátiť na svoje dočasné pôsobisko - kanceláriu u Cédrica.

Kapitola prvá - Nahováračky

Základným kameňom príprav na výjazd bolo nadviazanie priateľstva s francúzskou byrokraciou, alebo - eufemisticky povedané - s prudko decentralizovanou francúzskou správou a organizáciou, ktorej výsledkom v konečnom dôsledku bolo približne päť rôznych zoznamov potrebných dokumentov na Erazmus výjazd do Francúzska a približne päť osôb francúzskej národnosti, ktoré so mnou viedli e-mailovú komunikáciu. Samozrejmosťou boli aj tzv. ad-hoc maily, občas obohatené o prílohu, o ktorú bolo potrebné dané zoznamy obohatiť.

Ďalšou kapitolou, ktorú bolo treba naštudovať bola francúzska sémantika slova "termín". Zvyk používať termíny totiž na územie Francúzska zrejme priniesli prisťahovalci z iných častí vyspelého sveta a napriek tomu, že sa formálne udomácnil, tak na skutočné francúzske nátury nemal výraznejší vplyv. Výsledkom tejto skutočnosti je napríklad možný sémantický výklad pokynu "O ubytovanie treba požiadať do 31.októbra vyplnením a odoslaním špecifickej žiadosti" ako "Stačí e-mailom potvrdiť záujem o ubytovanie začiatkom decembra". Jedným z ďalších príkladov špecifického francúzskeho time-managementu, ktorý v podstate prirodzene vyplynul z e-mailovej konverzácie bolo oznámenie niekoľko dní pred odchodom, že vyučovanie pre študentov magisterského štúdia začína o týždeň skôr, ako bolo deklarované a teda, že sa prvý týždeň výučby prekrýva s úvodným týždňom pre Erazmus študentov. Bol som však uistený, že táto skutočnosť vôbec ničomu neprekáža (veď akurát zmeškám týždenný intenzívny kurz francúzštiny a nespoznám školu ani mesto...) a že je veľmi dôležité, aby som prvé hodiny výučby v žiadnom prípade nezmeškal. Ďalším z pokynov, ktoré som počas svojho úradovania dostal bolo, aby som sa čo najskôr po zahájení školy stretol približne s tromi osobami, s ktorými som komunikoval najviac. Budiš to úloha dozaista veľmi príjemná, no trochu ťažšie realizovateľná, keď po tomto pokyne nasleduje informácia, že žiadna z týchto osôb prvý týždeň v podstate nebude plnohodnotne k dispozícii. Aby som však nekrivdil, musím povedať, že Francúzi boli počas e-mailovej komunikácie veľmi milí a trpezliví odpovedať na všetky otázky, čo som mal a to ich rozhodne nebolo zanedbateľné množstvo.
Pozn. pod čiarou (ďalej ppč): O priebežných výsledkoch môjho zápasenia s francúzskou byrokraciou ešte budem priebežne informovať - výsledkom jej doterajšieho priebehu si zatiaľ nemôžem byť istý.

Menej adrenalínovou a záživnou časťou kapitoly Prípravy bolo balenie. Čo do obsahu sa v podstate nelíšilo od bežného balenia sa do do Brna, objem však exponenciálne narástol. Po zistení, že jeden kus chystaného obalového materiálu (cestovná taška na koliečkach) nespĺňa kritéria Európskej únie na zahraničný študijný pobyt ("veľká diera na boku"), bol zakúpený nový kufor čiernej farby zn. SETINO za 24,5€ s odbornou inštruktážou v cene ("kót je nulanulanula, može zmenit, napliklat jenajenajena, alebo jenadvatli, tuto tlačí a nastaví").
Nákup kufra sa ukázal ako múdre rozhodnutie. Vďaka jeho objemu som sa nemusel vzdať svojho obľúbeného vyťahaného trička do posilky, cestovného fénu ani 10-metrového LAN kábla a to všetko pri príjemnej hmotnosti 26,5 kg.

Bezprostredne po zbalení sa a kontrole všetkých potrebných náležitostí nasledoval odchod do Bratislavy, odkiaľ 19:45 odchádzal priamy autobusový spoj do Avignonu. Francúzske Eurolines sa ukázali ako spoľahlivý prepravca, keď na nástupište č.14 dorazili skoro s 15-minútovým predstihom. Je však možné, že túto časovú rezervu mali na svedomí poľskí vodiči, ktorý mali počas jazdy autobus pod kontrolou.
Rozlúčenie v Bratislave bolo trochu zvláštne. Predsa len, ísť skoro na polroka sám na neznáme miesto, kde nikoho nepoznám - ten pocit bol pre mňa novou skúsenosťou a pravdupovediac som si ho začal naplno uvedomovať až niekoľko minút po odchode z Bratislavy.

Cesta autobusom bola inak pomerne príjemná a komfortná - čiastočne aj kvôli enormnému záujmu o cestovanie z Bratislavy do Avignonu, vďaku čomu mal každý cestujúci k dispozícii minimálne komfort dvojsedadla. Cestu nám ďalej spríjemňovali poľskí vodiči inšpiratívnou filmovou projekciou - najskôr pôvodnou poľskou skorokomédiou "Testosterón", ďalej americkým veľkofilmom "The A-Team" ("Družina A") simultánne tlmočeným do encyklopedickej poľštiny a nakoniec, po prechode francúzskymi hranicami francúzsky film "TAXI4", takisto obohatený o príjemný dokumentaristický poľský hlas.
Ďalšou možnou aktivitou počas cesty bol pomerne komfortný spánok, ďalej obdivovanie krás talianskeho či francúzskeho pobrežia, či interiéra početných tunelov, ktoré sme po ceste mínali. Ako zlatý klinec cesty každý cestujúci v sobotu ráno obdržal ako pozornosť podniku pôvodný poľský croissant 7Days, po čom neostávalo už nič iné, ako povedať si - Oplatilo sa...